Jdi na obsah Jdi na menu
 


Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil s chorobou. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky. Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho rokoch... Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nepozeral sa po ničom inom iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa: „Môžem Vám nejako pomôcť?“ V priebehu toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev aký kedy vo svojom živote videl. Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal: „Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD.“ Bez premyslenia zobral prvé CD aké mal po ruke. „Chceš ho zabaliť?“ dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal: „áno.“ A ona mu išla CD zabaliť, keď mu ho podala rozlúčili sa a odišiel. Od toho dna, navštevoval, tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu stále jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do zásuvky. Príliš sa hanbil, aby ju niekde pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to. Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy dostal ho zabalene. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchle jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von.„...Crrr“ !!!Matka zobrala slúchadlo: \\\"Áno?\\\", bola to ona, pýtala sa na neho, matka úplne zničenázačala plakať a povedala:„Ty to nevieš? ... Včera zomrel.“Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa v slúchadle ozýval...Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila zásuvku a na jej prekvapenie zbadala tam hŕbu zabalených CD. Jedno z ich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísane: „Ahoj!!!, si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ...Sofia.“S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho CD vypadol papierik, a na všetkých stalo to iste...Takýto je život... Nečakaj príliš dlho kým niekomu povieš, čo cítiš! Povedz to ešte dnes!!Zajtra už môže byť neskoro... Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil s chorobou. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky. Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho rokoch... Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nepozeral sa po ničom inom iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa: „Môžem Vám nejako pomôcť?“ V priebehu toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev aký kedy vo svojom živote videl. Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal: „Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD.“ Bez premyslenia zobral prvé CD aké mal po ruke. „Chceš ho zabaliť?“ dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal: „áno.“ A ona mu išla CD zabaliť, keď mu ho podala rozlúčili sa a odišiel. Od toho dna, navštevoval, tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu stále jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do zásuvky. Príliš sa hanbil, aby ju niekde pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to. Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy dostal ho zabalene. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchle jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von.„...Crrr“ !!!Matka zobrala slúchadlo: \\\"Áno?\\\", bola to ona, pýtala sa na neho, matka úplne zničenázačala plakať a povedala:„Ty to nevieš? ... Včera zomrel.“Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa v slúchadle ozýval...Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila zásuvku a na jej prekvapenie zbadala tam hŕbu zabalených CD. Jedno z ich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísane: „Ahoj!!!, si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ...Sofia.“S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho CD vypadol papierik, a na všetkých stalo to iste...Takýto je život... Nečakaj príliš dlho kým niekomu povieš, čo cítiš! Povedz to ešte dnes!!Zajtra už môže byť neskoro...

 

 

 

 

Poslední den loňského roku jsem trávili doma u mé nejlepší kamarádky Bětky. S Bětkou se známe už od školky a už tehdy jsme byly nerozlučné. Všechno důležité v našem životě jsme zatím trávily společně, měly jsme stejné sny a líbili se nám podobní kluci. Proto jsme bez sebe nemohly být ani v tak důležitý den, jakým je Silvestr.

Uspořádaly jsme si takovou malou soukromou party. Koukaly jsme na televizi, poslouchaly muziku a povídaly jsme si. Nebylo však ještě ani osm večer a už jsme se začaly tak nějak nudit. Jen tak ze srandy jsem ze svého batohu vylovila mobil a odeslala SMS \"Ahoj, jak se máš?\" na úplně neznámé číslo. A tak to začalo.
Onen neznámý mi za chvíli odepsal a začali jsme si dopisovat. S Bětkou jsme vymýšlely co nejvtipnější odpovědi, takže o zábavný večer jsme měly doopravdy postaráno. Zjistily jsme, že je to šestnáctiletý kluk od nás z Prahy, prozradil nám, kam chodí na školu a jaké jsou jeho zájmy. Nakonec došlo i na samotný telefon, při kterém jsme se domluvili, že k nám s kámošem přijdou na návštěvu.

A opravdu přišli. Nejdříve jsme se s Bětkou pomalu bály jít otevřít, aby jsme si do bytu nevpustily nějakého padesátiletého úchyla. Naše obavy ale nebyly na místě. Ve dveřích se totiž objevili dva krásní a děsně sympatičtí a veselí kluci.
Kámošce sice toto silvestrovské dobrodružství nevyšlo, ale já jsem s Patrikem jsme ještě teď neuvěřitelně zamilovaný pár. Byl to báječný Silvestr! Poslední den loňského roku jsem trávili doma u mé nejlepší kamarádky Bětky. S Bětkou se známe už od školky a už tehdy jsme byly nerozlučné. Všechno důležité v našem životě jsme zatím trávily společně, měly jsme stejné sny a líbili se nám podobní kluci. Proto jsme bez sebe nemohly být ani v tak důležitý den, jakým je Silvestr.

Uspořádaly jsme si takovou malou soukromou party. Koukaly jsme na televizi, poslouchaly muziku a povídaly jsme si. Nebylo však ještě ani osm večer a už jsme se začaly tak nějak nudit. Jen tak ze srandy jsem ze svého batohu vylovila mobil a odeslala SMS \"Ahoj, jak se máš?\" na úplně neznámé číslo. A tak to začalo.
Onen neznámý mi za chvíli odepsal a začali jsme si dopisovat. S Bětkou jsme vymýšlely co nejvtipnější odpovědi, takže o zábavný večer jsme měly doopravdy postaráno. Zjistily jsme, že je to šestnáctiletý kluk od nás z Prahy, prozradil nám, kam chodí na školu a jaké jsou jeho zájmy. Nakonec došlo i na samotný telefon, při kterém jsme se domluvili, že k nám s kámošem přijdou na návštěvu.

A opravdu přišli. Nejdříve jsme se s Bětkou pomalu bály jít otevřít, aby jsme si do bytu nevpustily nějakého padesátiletého úchyla. Naše obavy ale nebyly na místě. Ve dveřích se totiž objevili dva krásní a děsně sympatičtí a veselí kluci.
Kámošce sice toto silvestrovské dobrodružství nevyšlo, ale já jsem s Patrikem jsme ještě teď neuvěřitelně zamilovaný pár. Byl to báječný Silvestr!

 

 

 

 

Můj život byl zpočátku smutný a nikoho jsem neměla. Jenže jednoho dne se můj život obrátil na jinou stranu a začalo se mi dařit. Ale osud mi tak nepřál a znovu jsem upadla do osamělosti a skončila zase sama bez nikoho. Takhle začíná ………

Jako každý den sedím doma u počítače a koukám se na různý stránky. Nemám moc kamarádek a skoro nikdo se semnou nebaví, protože sem tak trochu odlišná a hlavně nejsem pěkná. Pro každého znamenám jenom člověk, kterého může každý využívat a utahovat si z něho. Má věrná jediná kamarádka Katka mi poradila, že mám zajít na chat a seznámím se tam s dalšími lidmi. Dřív sem tomu moc nevěřila, ale nedalo mi to a jeden den jsem šla na chat odkať se můj život začínal obracet na jinou tu lepší stranu než byl předtím. Seznámila jsem se s jedním strašně fajn klukem. Jmenoval se Matěj. Dalo se s ním povídat o všem. Vždycky když mi bylo nejhůř tak sem se vyzpovídala jemu. Po 14 dnech sem cítila, že k němu cítím víc než jenom kamarádství, ale že ho miluju. Pak mi i on řekl, že mě miluje a začali jsme spolu chodit. Jenže sem byla tehdy tak strašně zaslepená láskou, že sem mu neřekla kolik mi doopravdy je a řekla sem, že mi je 14 a že sem hubená. A to nebyla pravda. Doopravdy mi bylo 12 a jemu 16. Jenže sem to už nemohla vydržet a musela sem mu doopravdy říct kolik mi je a jak vlastně vypadám. Ten den kdy sem mu to řekla sem strašně brečela, protože řekl, že si to musí rozmyslet a že ho moc mrzí, že sem mu lhala a že si už nikdy semnou nechce psát. Můj život byl na dně a já nevěděla co mám dělat…… Už je to měsíc co sem si s nim nepsala. Ted mě to mrzí jak sem byla blbá a lhala mu. Ale já už sem nemohla vydržet jak si na mě každý ukazuje a odsuzuje mě podle toho jak vypadám a ne jaká sem uvnitř. Musela sem udělat co bylo třeba….. Vyšla jsem ven na ulici…. Celé oči sem měla od slz. Šla sem furt rovně a koukala do země a čekala až mě nějaké auto přejede. Šla sem pomalu a cítila, že se blíží můj konec. Pak se najednou ozvalo \"DANO NEDĚLEJ TO. MILUJU TĚ… MILUJU TĚ TAKOVOU JAKÁ SEŠ\" zvedla sem hlavu a na druhé straně stál Matěj. Chtěla sem odejít pryč z té silnice, ale auto bylo rychlejší než já. V té chvíli sem ucítila velkou ránu, která mě udeřila. Nehybně jsem zůstala ležet na zemi a věděla sem, že nemá cenu nic dělat……. Byl to můj konec Můj život byl zpočátku smutný a nikoho jsem neměla. Jenže jednoho dne se můj život obrátil na jinou stranu a začalo se mi dařit. Ale osud mi tak nepřál a znovu jsem upadla do osamělosti a skončila zase sama bez nikoho. Takhle začíná ………

Jako každý den sedím doma u počítače a koukám se na různý stránky. Nemám moc kamarádek a skoro nikdo se semnou nebaví, protože sem tak trochu odlišná a hlavně nejsem pěkná. Pro každého znamenám jenom člověk, kterého může každý využívat a utahovat si z něho. Má věrná jediná kamarádka Katka mi poradila, že mám zajít na chat a seznámím se tam s dalšími lidmi. Dřív sem tomu moc nevěřila, ale nedalo mi to a jeden den jsem šla na chat odkať se můj život začínal obracet na jinou tu lepší stranu než byl předtím. Seznámila jsem se s jedním strašně fajn klukem. Jmenoval se Matěj. Dalo se s ním povídat o všem. Vždycky když mi bylo nejhůř tak sem se vyzpovídala jemu. Po 14 dnech sem cítila, že k němu cítím víc než jenom kamarádství, ale že ho miluju. Pak mi i on řekl, že mě miluje a začali jsme spolu chodit. Jenže sem byla tehdy tak strašně zaslepená láskou, že sem mu neřekla kolik mi doopravdy je a řekla sem, že mi je 14 a že sem hubená. A to nebyla pravda. Doopravdy mi bylo 12 a jemu 16. Jenže sem to už nemohla vydržet a musela sem mu doopravdy říct kolik mi je a jak vlastně vypadám. Ten den kdy sem mu to řekla sem strašně brečela, protože řekl, že si to musí rozmyslet a že ho moc mrzí, že sem mu lhala a že si už nikdy semnou nechce psát. Můj život byl na dně a já nevěděla co mám dělat…… Už je to měsíc co sem si s nim nepsala. Ted mě to mrzí jak sem byla blbá a lhala mu. Ale já už sem nemohla vydržet jak si na mě každý ukazuje a odsuzuje mě podle toho jak vypadám a ne jaká sem uvnitř. Musela sem udělat co bylo třeba….. Vyšla jsem ven na ulici…. Celé oči sem měla od slz. Šla sem furt rovně a koukala do země a čekala až mě nějaké auto přejede. Šla sem pomalu a cítila, že se blíží můj konec. Pak se najednou ozvalo \"DANO NEDĚLEJ TO. MILUJU TĚ… MILUJU TĚ TAKOVOU JAKÁ SEŠ\" zvedla sem hlavu a na druhé straně stál Matěj. Chtěla sem odejít pryč z té silnice, ale auto bylo rychlejší než já. V té chvíli sem ucítila velkou ránu, která mě udeřila. Nehybně jsem zůstala ležet na zemi a věděla sem, že nemá cenu nic dělat……. Byl to můj konec

 

 

 

 

 

Chlapec a dievca išli na motorke viac ako 120km/h..... Dievca: Spomal prosím. bojím sa... Chlapec: Nie to je zábava... Dievca: To teda nie je....Prosím spomal... Chlapec: Fajn. Ak mi povieš že ma miluješ... Dievca: Milujem ta... už spomal ... Chlapec: Teraz ma objím. Akoby to malo byt posledný krát... dievca ho objíme. Chlapec: Možeš mi dat helmu dole a nasadit si ju?... Zavadzia mi................. Na druhý den v novinách: Motocykel narazil do budovy kvoli zlyhaniu brzd. Boli na nom dvaja ludia ale iba jeden prežil. Pravdou je že chlapec v polovici strmého kopca zistil, že mu vypovedali brzdy ale nechcel, aby to jeho priatelka vedela. Namiesto toho chcel aby mu priatelka povedala že ho miluje, posledný krát pocítit jej objatie a potom jej dal svoju helmu napriek tomu že to znamenalo jeho smrt. Len kvôli tomu, aby ona mohla žit... Chlapec a dievca išli na motorke viac ako 120km/h..... Dievca: Spomal prosím. bojím sa... Chlapec: Nie to je zábava... Dievca: To teda nie je....Prosím spomal... Chlapec: Fajn. Ak mi povieš že ma miluješ... Dievca: Milujem ta... už spomal ... Chlapec: Teraz ma objím. Akoby to malo byt posledný krát... dievca ho objíme. Chlapec: Možeš mi dat helmu dole a nasadit si ju?... Zavadzia mi................. Na druhý den v novinách: Motocykel narazil do budovy kvoli zlyhaniu brzd. Boli na nom dvaja ludia ale iba jeden prežil. Pravdou je že chlapec v polovici strmého kopca zistil, že mu vypovedali brzdy ale nechcel, aby to jeho priatelka vedela. Namiesto toho chcel aby mu priatelka povedala že ho miluje, posledný krát pocítit jej objatie a potom jej dal svoju helmu napriek tomu že to znamenalo jeho smrt. Len kvôli tomu, aby ona mohla žit...

 

 

 

 

 

Bola hlboká noc. Ulica, ktorá bola ešte pred chvíľou osvetľovaná pouličnými lampami sa krátko po polnoci zmenila na tmavé miesto, také tiché a pokojné, akoby v nej živej duše nebolo. Kde tu bolo počuť občasné húkanie sovy alebo v diaľke zavíjanie vlka, keďže bol práve spln. Obloha bola posiata miliónmi hviezd, ktoré boli také krásne, že sa ich človek túžil dotknúť. Ach! Keby len neboli tak ďaleko. Všade bolo až neuveriteľné ticho, prerušované iba krôčikmi ozývajúcich sa na suchej ceste. V tú noc nemohla spať, potrebovala premýšľať, premýšľať o všetkom. Fúkal studený vietor, avšak ona zahĺbená do svojich myšlienok si ani nevšimla, že bolo možno len pár stupňov nad nulou. Kráčala, nevedela kam, nič si nevšímala, nič ju nezaujímalo. Nevedela či ma byť smutná a či sa ma smiať. Obloha sa pomaly zaťahovala, rozpršalo sa. Zacítila jemné kvapky na tvári. Spomenula si na krásne detské časy, keď verila na zázraky a šťastné konce. Chcela byt opäť dieťaťom. Pozrela sa na oblohu, rozprestrela ruky a začala sa krútiť. Bol to úžasný pocit. Cítila sa ako malé dievčatko, ktoré vnímalo svet ako jeden veľký zázrak. O chvíľu neskôr sa rozhodla, že pôjde do parku. Bola úplne premočená, po čele jej stekali prúdy vody. Zamierila k najbližšej lavičke a sadla si. Zahľadela sa do tej nekonečnej temnoty, ktorá bola všade okolo nej. Zamyslela sa: Čo by bolo keby Slnko už nikdy nevidela vychádzať? Čo by urobila keby zomrela? Aký je to pocit umrieť? Zbaví ju všetkých problémov? Áno, bola veľmi sklamaná životom, láskou a najmä sebou samou. A tie samovražedné myšlienky? Tie mala už dávno predtým, ale teraz to bolo iné. Ľutovala že si so sebou nezobrala ten vreckový nožík od otca, ktorý jej dal len pár dní pred smrťou. Ľutovala že si nevzala aspoň tú žiletku. Chcela zájsť na najbližší most a skočiť z neho. Ďalej už nechcela žiť.
Dážď pomaly utíchol. Asi po piatich minútach premýšľania si všimla že sa k nej blíži akási silueta. Začala sa báť. Nezmohla sa na nič iné iba sa spýtať: „Kto je to?“ Kroky utíchli a zostalo ticho. Veľmi sa zľakla, tak sa roztraseným hlasom ešte raz spýtala: „Kto je to?“ Tento krát neznáma osoba podišla k nej a povedala: „Ahoj, to som len ja Marek, ten sused odvedľa. Môžem si k tebe prisadnúť?“ Bolo jej čudné, že čo môže chalan ako on robiť vonku tak neskoro, v daždi a ešte k tomu sám. Ale aj tak mu to dovolila. V tú chvíľu mala taký zvláštny pocit. Nikdy sa totiž s nim nerozprávala, nepoznali sa a ani sa nezdravili. Začali sa rozprávať. Z počiatku bola tichá a nemala chuť baviť sa s človekom, ktorého v podstate ani nepozná. Po chvíli však nabrala odvahu a začala hovoriť o svojich problémoch. Cítila, že Marek je fajn človek, i keď ho nepoznala a vedela že jemu môže dôverovať. V tú noc zistila, koľko toho majú s nim spoločného. Nikdy nikomu nepovedala to, čo vtedy jemu a nikdy ju nikto nedokázal vypočuť a tak krásne utešiť. Cítila to čo ešte nikdy s nikým.
Rozprávali sa asi dve hodiny a potom sa už museli rozlúčiť. Nespala celú noc, po príchode domov, stále myslela na Mareka a ten fajn rozhovor s ním.
Pomaly bolo ráno, začalo vychádzať slnko. Stále na to myslela a teraz rozmýšľala aj o tom, že v tento deň už vlastne nemala ani žiť. Ale bola šťastná že žije, akoby začínala nachádzať nový zmysel života.
Zrazu začula ako niečo buchlo do jej okna. Netušila čo to je, podišla k oknu a vyzrela von. Bola veľmi prekvapená, keď tam zbadala Mareka, ktorý ju volal von. Potajomky vyšla z domu a podišla k Marekovi. Chcela sa ho spýtať, že čo tu robí, ale nestihla lebo ju chytil za ruku a rozbehol sa krížom cez ulicu. Jediné jeho slová boli: „Ponáhľajme sa, lebo to nestihneme.“ Nechápala o čo mu ide, ale páčilo sa jej to. Bežali na okraj mesta, do lesa až k jazeru, kam často chodila, keď bola malá.
Keď prišli k jazeru, Marek jej pustil ruku, a ukázal na oblohu. Pozrela sa tam i ona a vtedy zbadala tu nádheru. Celá obloha bola sfarbená krásne do červena, práve vychádzalo slnko. Zostala tam stáť v úžase, cela uchvátená. Neverila že východ slnka môže byt taký úžasný. S Marekom si sadli na trávu a pozorovali ako Slnko pomaly stúpa na oblohu. Mala chuť chytiť ho za ruku a objať ho. Vedela že Marek chce urobiť to isté, a tak ani nevedela ako, chytila jeho ruku. Vtedy jej povedal: „Vieš prečo som ťa sem zobral?“ Ona mlčala. „Ešte nikdy predtým som nestretol dievča ako ty. Možno sa ti bude zdať hlúpe, veď sa poznáme len par hodín. Ale i tak ta začínam mať rád.“ Nevedela čo mu na to odpovedať, tak sa mu len pozrela do očí a usmiala sa. Potom sklopila zrak. Mala veľmi zmiešané pocity. Srdce jej bilo ako ešte nikdy a cítila, že Marek je človek, ktorého by dokázala ľúbiť. Tak tam chvíľu ticho sedeli držiac sa za ruky. Pozorovali krásnu prírodu, ktorá sa prebúdzala do nového rána. Vtáky začínali spievať, motýle poletovali po lúke a voda krásne žblnkala. Nikdy tieto veci nejako nevnímala, ale v tento moment jej to pripadalo byť nádherné. Ani nevedela ako, vyhŕkli jej do očí slzy a rozplakala sa ako dieťa. Ten plač bol plný emócií, asi toho bolo už na ňu priveľa. Marek na ňu pozrel a keď videl že plače, bez slov ju objal. Potom pozrel na hodinky. Bolo asi šesť hodín. Chytil ju za ruku a povedal: „V túto chvíľu chcem byt len s tebou, lebo potom sa už neuvidíme.“ „Ale prečo?“ spýtala sa. „Hmm vieš sťahujeme sa s otcom preč.“ Pozrela naňho. Nevedela ako ma zareagovať. Tak sa len spýtala: „Zostaneme tu?“ Marek prikývol, že ak chce tak ostanú. Bola veľmi sklamaná. Prečo práve keď ho spoznala musel odísť? Radšej to však nedávala najavo, aby ho zbytočne netrápila.
A tak tam len tak sedeli, rozprávali sa a smiali sa až do toho momentu kým sa Marek nezadíval do jej očí. Bol to nádherný nevinný pohľad plný túžby a lásky. Pomaly sa k nej približoval, chytil ju za ramená a pobozkal ju. Cítila sa ako v siedmom nebi. Ešte nikdy predtým nezažila niečo tak nádherné. „To bol bozk na rozlúčku.“ povedal Marek, „prepáč už musím ísť...“ „Nie, prosím, nechoď!“ „Naozaj už musím, ale vieš čo, sľubujem že sa ešte stretneme. A nikdy na teba nezabudnem, lebo.... ja...neviem ako to povedať...ľúbim ťa!“ „Aj... ja ťa ľúbim.“ Povedala so slzami v očiach a objala ho. A toto objatie bolo tým posledným. Marek odišiel, a jej život ostal prázdny. Chcela mu toho ešte toľko povedať, avšak bol už preč. Opäť mala dôvod utápať sa v nekonečnom žiali, dôvod na samovraždu. Ale tento krát si povedala že to neurobí. A prečo sa tak rozhodla? Marek jej ukázal život aj z tej lepšej stránky a napriek všetkým problémom zas objavila jeho zmysel. Tým zmyslom bola láska. Nikdy naňho nezabudla a ľúbila ho až do konca života. Vedela, že lepšieho človeka už nespozná, ale i tak sa netrápila. Vždy mala totiž tú nádej, že sa raz stretnú, že ho raz znovu uvidí, ale teraz nie len na chvíľu, ale navždy. Bola hlboká noc. Ulica, ktorá bola ešte pred chvíľou osvetľovaná pouličnými lampami sa krátko po polnoci zmenila na tmavé miesto, také tiché a pokojné, akoby v nej živej duše nebolo. Kde tu bolo počuť občasné húkanie sovy alebo v diaľke zavíjanie vlka, keďže bol práve spln. Obloha bola posiata miliónmi hviezd, ktoré boli také krásne, že sa ich človek túžil dotknúť. Ach! Keby len neboli tak ďaleko. Všade bolo až neuveriteľné ticho, prerušované iba krôčikmi ozývajúcich sa na suchej ceste. V tú noc nemohla spať, potrebovala premýšľať, premýšľať o všetkom. Fúkal studený vietor, avšak ona zahĺbená do svojich myšlienok si ani nevšimla, že bolo možno len pár stupňov nad nulou. Kráčala, nevedela kam, nič si nevšímala, nič ju nezaujímalo. Nevedela či ma byť smutná a či sa ma smiať. Obloha sa pomaly zaťahovala, rozpršalo sa. Zacítila jemné kvapky na tvári. Spomenula si na krásne detské časy, keď verila na zázraky a šťastné konce. Chcela byt opäť dieťaťom. Pozrela sa na oblohu, rozprestrela ruky a začala sa krútiť. Bol to úžasný pocit. Cítila sa ako malé dievčatko, ktoré vnímalo svet ako jeden veľký zázrak. O chvíľu neskôr sa rozhodla, že pôjde do parku. Bola úplne premočená, po čele jej stekali prúdy vody. Zamierila k najbližšej lavičke a sadla si. Zahľadela sa do tej nekonečnej temnoty, ktorá bola všade okolo nej. Zamyslela sa: Čo by bolo keby Slnko už nikdy nevidela vychádzať? Čo by urobila keby zomrela? Aký je to pocit umrieť? Zbaví ju všetkých problémov? Áno, bola veľmi sklamaná životom, láskou a najmä sebou samou. A tie samovražedné myšlienky? Tie mala už dávno predtým, ale teraz to bolo iné. Ľutovala že si so sebou nezobrala ten vreckový nožík od otca, ktorý jej dal len pár dní pred smrťou. Ľutovala že si nevzala aspoň tú žiletku. Chcela zájsť na najbližší most a skočiť z neho. Ďalej už nechcela žiť.
Dážď pomaly utíchol. Asi po piatich minútach premýšľania si všimla že sa k nej blíži akási silueta. Začala sa báť. Nezmohla sa na nič iné iba sa spýtať: „Kto je to?“ Kroky utíchli a zostalo ticho. Veľmi sa zľakla, tak sa roztraseným hlasom ešte raz spýtala: „Kto je to?“ Tento krát neznáma osoba podišla k nej a povedala: „Ahoj, to som len ja Marek, ten sused odvedľa. Môžem si k tebe prisadnúť?“ Bolo jej čudné, že čo môže chalan ako on robiť vonku tak neskoro, v daždi a ešte k tomu sám. Ale aj tak mu to dovolila. V tú chvíľu mala taký zvláštny pocit. Nikdy sa totiž s nim nerozprávala, nepoznali sa a ani sa nezdravili. Začali sa rozprávať. Z počiatku bola tichá a nemala chuť baviť sa s človekom, ktorého v podstate ani nepozná. Po chvíli však nabrala odvahu a začala hovoriť o svojich problémoch. Cítila, že Marek je fajn človek, i keď ho nepoznala a vedela že jemu môže dôverovať. V tú noc zistila, koľko toho majú s nim spoločného. Nikdy nikomu nepovedala to, čo vtedy jemu a nikdy ju nikto nedokázal vypočuť a tak krásne utešiť. Cítila to čo ešte nikdy s nikým.
Rozprávali sa asi dve hodiny a potom sa už museli rozlúčiť. Nespala celú noc, po príchode domov, stále myslela na Mareka a ten fajn rozhovor s ním.
Pomaly bolo ráno, začalo vychádzať slnko. Stále na to myslela a teraz rozmýšľala aj o tom, že v tento deň už vlastne nemala ani žiť. Ale bola šťastná že žije, akoby začínala nachádzať nový zmysel života.
Zrazu začula ako niečo buchlo do jej okna. Netušila čo to je, podišla k oknu a vyzrela von. Bola veľmi prekvapená, keď tam zbadala Mareka, ktorý ju volal von. Potajomky vyšla z domu a podišla k Marekovi. Chcela sa ho spýtať, že čo tu robí, ale nestihla lebo ju chytil za ruku a rozbehol sa krížom cez ulicu. Jediné jeho slová boli: „Ponáhľajme sa, lebo to nestihneme.“ Nechápala o čo mu ide, ale páčilo sa jej to. Bežali na okraj mesta, do lesa až k jazeru, kam často chodila, keď bola malá.
Keď prišli k jazeru, Marek jej pustil ruku, a ukázal na oblohu. Pozrela sa tam i ona a vtedy zbadala tu nádheru. Celá obloha bola sfarbená krásne do červena, práve vychádzalo slnko. Zostala tam stáť v úžase, cela uchvátená. Neverila že východ slnka môže byt taký úžasný. S Marekom si sadli na trávu a pozorovali ako Slnko pomaly stúpa na oblohu. Mala chuť chytiť ho za ruku a objať ho. Vedela že Marek chce urobiť to isté, a tak ani nevedela ako, chytila jeho ruku. Vtedy jej povedal: „Vieš prečo som ťa sem zobral?“ Ona mlčala. „Ešte nikdy predtým som nestretol dievča ako ty. Možno sa ti bude zdať hlúpe, veď sa poznáme len par hodín. Ale i tak ta začínam mať rád.“ Nevedela čo mu na to odpovedať, tak sa mu len pozrela do očí a usmiala sa. Potom sklopila zrak. Mala veľmi zmiešané pocity. Srdce jej bilo ako ešte nikdy a cítila, že Marek je človek, ktorého by dokázala ľúbiť. Tak tam chvíľu ticho sedeli držiac sa za ruky. Pozorovali krásnu prírodu, ktorá sa prebúdzala do nového rána. Vtáky začínali spievať, motýle poletovali po lúke a voda krásne žblnkala. Nikdy tieto veci nejako nevnímala, ale v tento moment jej to pripadalo byť nádherné. Ani nevedela ako, vyhŕkli jej do očí slzy a rozplakala sa ako dieťa. Ten plač bol plný emócií, asi toho bolo už na ňu priveľa. Marek na ňu pozrel a keď videl že plače, bez slov ju objal. Potom pozrel na hodinky. Bolo asi šesť hodín. Chytil ju za ruku a povedal: „V túto chvíľu chcem byt len s tebou, lebo potom sa už neuvidíme.“ „Ale prečo?“ spýtala sa. „Hmm vieš sťahujeme sa s otcom preč.“ Pozrela naňho. Nevedela ako ma zareagovať. Tak sa len spýtala: „Zostaneme tu?“ Marek prikývol, že ak chce tak ostanú. Bola veľmi sklamaná. Prečo práve keď ho spoznala musel odísť? Radšej to však nedávala najavo, aby ho zbytočne netrápila.
A tak tam len tak sedeli, rozprávali sa a smiali sa až do toho momentu kým sa Marek nezadíval do jej očí. Bol to nádherný nevinný pohľad plný túžby a lásky. Pomaly sa k nej približoval, chytil ju za ramená a pobozkal ju. Cítila sa ako v siedmom nebi. Ešte nikdy predtým nezažila niečo tak nádherné. „To bol bozk na rozlúčku.“ povedal Marek, „prepáč už musím ísť...“ „Nie, prosím, nechoď!“ „Naozaj už musím, ale vieš čo, sľubujem že sa ešte stretneme. A nikdy na teba nezabudnem, lebo.... ja...neviem ako to povedať...ľúbim ťa!“ „Aj... ja ťa ľúbim.“ Povedala so slzami v očiach a objala ho. A toto objatie bolo tým posledným. Marek odišiel, a jej život ostal prázdny. Chcela mu toho ešte toľko povedať, avšak bol už preč. Opäť mala dôvod utápať sa v nekonečnom žiali, dôvod na samovraždu. Ale tento krát si povedala že to neurobí. A prečo sa tak rozhodla? Marek jej ukázal život aj z tej lepšej stránky a napriek všetkým problémom zas objavila jeho zmysel. Tým zmyslom bola láska. Nikdy naňho nezabudla a ľúbila ho až do konca života. Vedela, že lepšieho človeka už nespozná, ale i tak sa netrápila. Vždy mala totiž tú nádej, že sa raz stretnú, že ho raz znovu uvidí, ale teraz nie len na chvíľu, ale navždy.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Prišla jar a my sme sa zase spolu často stretávali. Zmenil si sa, aj ja som sa zmenila. Stretli sme sa na lavičke, keď si mi prvý krát vyznal lásku. Zobral si ma do náručia. Plakala som, tíško si mi šepkal, že ma máš rad. Deň sa chýlil ku koncu, rozlúčili sme sa. Na druhy deň som mala taký divný pocit.Chcela som sa ti hodiť do náručia a plakať. Privinul si ma k sebe a ja som neodolala, neubránila som sa ti. Naše srdcia sa spojili v jedno. Po dlhšom čase si neprišiel. Nevedela som čo je s tebou. Zašla som k vám. Tvoj otec ma pozval dnu .Cez tvoju postel bola prevesená čierna stužka. V tej chvíli som myslela len na teba. Bolo ticho, oči sa mi zaliali slzami, v rukách som zvierala tu čiernu stužku. Na pohrebe bolo veľa ľudí. Stála som tam pri tebe a hľadela som na tvoju mŕtvu tvár. Tíško som hovorila to, čo som ti nestačila povedať skôr ako si mi odišiel.\"Budeš otcom!,, Prišla jar a my sme sa zase spolu často stretávali. Zmenil si sa, aj ja som sa zmenila. Stretli sme sa na lavičke, keď si mi prvý krát vyznal lásku. Zobral si ma do náručia. Plakala som, tíško si mi šepkal, že ma máš rad. Deň sa chýlil ku koncu, rozlúčili sme sa. Na druhy deň som mala taký divný pocit.Chcela som sa ti hodiť do náručia a plakať. Privinul si ma k sebe a ja som neodolala, neubránila som sa ti. Naše srdcia sa spojili v jedno. Po dlhšom čase si neprišiel. Nevedela som čo je s tebou. Zašla som k vám. Tvoj otec ma pozval dnu .Cez tvoju postel bola prevesená čierna stužka. V tej chvíli som myslela len na teba. Bolo ticho, oči sa mi zaliali slzami, v rukách som zvierala tu čiernu stužku. Na pohrebe bolo veľa ľudí. Stála som tam pri tebe a hľadela som na tvoju mŕtvu tvár. Tíško som hovorila to, čo som ti nestačila povedať skôr ako si mi odišiel.\"Budeš otcom!,,

 

 

 

 

 

 

 

Snehové vločky...
Cez okno pozorujem, ako vločky snehu zahaľujú celý vonkajší svet. Vždy som rada pozorovala sneženie, pripadalo mi to také tajomné a nádherne. Ale tento rok sa mi iba slzy po lícach kotúľajú. Chcem sa smiať ako pred rokmi, snívať o budúcnosti a tajne dúfať, že sa raz objaví princ na bielom koni, niekde tam, medzi tými vločkami. Teraz je však všetko úplne iné. Moje sny sa roztopili ako spomínané snehové vločky. A však tie sa každým rokom vracajú, ale moje sny nie a nie znova prísť.
Práve som sfukovala šestnásť sviečok z narodeninovej torty, keď som si priala tajné želanie. Chcela som stretnúť naozajstnú lásku. Bolo to také tuctové želanie, ale najviac som po ňom túžila. Dovtedy som zaľúbená ešte nebola. Samozrejme som mala pár objavov, ale môj záujem o nich opadol po niekoľkých týždňoch, niekedy aj dňoch. Čím som bola staršia, tým som pomaly prestávala veriť na lásku. Tá sa odohráva iba vo filmoch a knihách. Teda tá láska, ktorá sa končí happy endom. Ale v jedno upršané septembrové vyučovanie sa otvorili dvere triedy a k nám vstúpil nový žiak. Ani neviem čím, ale čosi ma na ňom zaujalo. Nebol to vyslovený krásavec, ale mal v sebe akúsi iskru. Keďže som
práve sedela sama, pochopiteľne ho učiteľka posadila ku mne. Vôbec som neprotestovala, bolo to také spestrenie. Pomaly sme sa začali “oťukávať“. Po vyučovaní sme zašli do cukrárne, aby sme pokračovali v našom rozhovore. Boli z nás naozaj veľmi dobrí priatelia. Takto to pokračovalo asi tak dva mesiace, ale potom sa to začalo meniť. V jeho prítomnosti mi začalo biť srdce na poplach, pri každom jeho dotyku som sa vo vnútri akoby triasla. Taký pocit som ešte nikdy nezažila, ale musím povedať, že bol úžasný. Už mi nestačilo iba priateľstvo a tak som sa rozhodla, že mu všetko poviem. Netrpezlivo som čakala v cukrárni, kde sme sa mali stretnúť a v duchu si opakovala, ako mu to poviem. Keď som ho zbadala vo dverách, krvný tlak sa mi zvýšil o sto percent a to nehovorím o tom, keď si sadol. Povedala som si, že najlepšie bude, ak mu to poviem na rovinu. Horko- ťažko som zo seba dostala tie slová, že pre mňa znamená viac ako kamarát a asi som sa do neho zaľúbila. Čakala som, ako zareaguje, ale on sa iba zdvihol a odišiel. Tak toto som od neho nečakala. Spontánne som sa za ním rozbehla. Kričala som, ale on sa nezastavil, naopak, zrýchlil. Keď som sa pred neho postavila a poprosila ho, aby mi to vysvetlil, povedal, aby som ho nechala odísť. Ostala som stáť v strede chodníka, sama, iba snehové vločky mi robili spoločnosť. Nezmohla som sa na nič iné okrem plaču. Nechápala som, prečo sa takto zachoval. Nasledujúce dni boli niečo strašné. Nemohla som ísť do školy a robiť, že sa nič nestalo, tak som ostala doma ležať. Ani nebolo ťažké presvedčiť mamu, aby ma nechala doma, pretože som skutočne vyzerala strašne. Kruhy pod očami, pretože som vôbec nemohla spať a červený nos, lebo som nevedela prestať plakať. On však do školy neprišiel už vôbec. Dopočula som sa, že prestúpil na inú školu. Teraz som ho úplne stratila, už ho nemám ani ako kamaráta. Prešli Vianoce, Silvester a ja som bola stále ako bez života. Často som sedávala pri okne a pozorovala sneženie a predstavovala si, ako raz príde a pod snehovými vločkami mi sľúbi, že ma bude vždy ľúbiť. Nastal deň, ktorého som sa obávala, Valentín. Stála som ako obvykle na autobusovej zastávke, keď v tom niekto zozadu prišiel a svojimi rukami mi prikryl oči. Cítila som, že to bol on, srdce mi začalo biť, ale rozum mi hovoril, že to nie je možné. S veľkou nádejou som sa pomaly otočila... a stál tam on! Nestihla som ani nič povedať, lebo ma pritiahol k sebe a vtisol mi pusu. Potom sa mi pozrel do očí a pobozkal ma. Nemohla som tomu uveriť! Bolo to ako v mojich snoch. Stáli sme tam, bozkávali sa a snehové vločky sa nám roztápali na našich tvárach. Strašne sa mi ospravedlňoval za jeho správanie a sľúbil, že mi všetko vysvetlí, ale až zajtra, aby nepokazil tento pekný deň. Ja som bola ako v siedmom nebi, takže som momentálne ani vysvetlenie nepožadovala. Navrhla som mu, či nezájdeme ku mne, pretože rodičia išli na nejakú zábavu a tak skoro sa určite nevrátia. Spravili sme si teplý čaj, aby sme sa zohriali. Na to, čo nasledovalo potom, nikdy nezabudnem. Presunuli sme sa do mojej izby, kde mi rukami zašiel pod tričko, a keď videl, že neprotestujem, vyzliekol mi ho. Keď mi rozopínal podprsenku, zašla som mu rukou do vlasov a nežne ho bozkávala na krku. O chvíľu ani on nemal tričko, padli sme na posteľ, kde som ho bozkávala postupne nižšie a nižšie. Zreteľne bolo počuť jeho zrýchlený dych. Zastavila som sa až pri zipse, ktorý som rozopla a on mi pomohol pri vyzliekaní jeho nohavíc, ale hneď potom sa otočil a teraz bol hore on a mal všetko vo svojich rukách. Jemne a zároveň vášnivo ma bozkával pričom mi hladil moje prsia. Následne prešiel ústami nižšie a ja som bola čím ďalej viac vzrušená. Nezastavil sa ani pri nohaviciach, ktoré mi šikovne vyzliekol, ba ani pri nohavičkách. Zašiel mi pod ne ústami a ja som
pocítila ako mi celým telom prebehla vlna vzrušenia. Potichu sa ma opýtal, či to chcem a ja som sa zmohla iba na prikývnutie. Čakala som, aké to bude. Keď do mňa jemne vnikol, pozeral sa mi priamo do očí a ja som necítila skoro žiadnu bolesť. Bolo to nádherné, cítiť ako sme sa spojili a pritom sa mu pozerať do očí, z ktorých som videla, že je rovnako šťastný ako ja. Keď bolo po všetkom, musela som sa s ním, bohužiaľ, rozlúčiť. Rozlúčili sme sa dlhým bozkom. Ďalší deň sme sa stretli a on trval na tom, že mi musí niečo povedať. To, čo mi povedal, bol pre mňa taký šok, že sa z neho spamätávam dodnes. Tú vetu počujem v mojej hlave neustále a neviem ju vymazať. V jeho očiach bolo vidieť slzy, keď mi oznámil, že...že má leukémiu, ktorá sa môže kedykoľvek zhoršiť. Vraj preto so mnou prerušil kontakt, nechcel mi ublížiť, ale nakoniec to bolo silnejšie ako on a musel sa vrátiť. Poprosil ma, aby som ho neľutovala a pomohla mu užiť si čas, ktorý mu zostáva. Chcel ho prežiť ako zdravý človek. Naozaj som sa snažila, ale bolo to ťažké. Čakať, kedy mi zazvoní telefón a niekto mi oznámi, že jeho stav sa zhoršil. Naše šťastie netrvalo ani štyri mesiace. Blížil sa koniec školského roka a my sme sa tešili, ako prežijeme leto spoločne. Všetky naše plány však prekazil jeden jediný telefonát. Práve som mala matiku, keď mi v tom zazvonil mobil. Nie je dovolené volať cez hodinu, ale aj tak som to zdvihla. Mala som akési tušenie, že to musím zdvihnúť aj napriek tomu, že to bude nepríjemné. Zrejme to bola ženská intuícia. Boli to jeho rodičia. Vraj sa jeho stav zhoršil a vyzerá to zle. Zdvihla som sa a bez odôvodnenia vybehla z triedy. So slzami som prišla za ním, ale on sa iba usmial a povedal, že všetko bude v poriadku. Ja som však vedela, že to nie je pravda. Lekári mu dávali nanajvýš dva týždne. Bola som pri ňom každučičký deň, niekedy som ostala aj cez noc. Naši mi dovolili vynechať občas školu, lebo vedeli, že každý deň môže byť posledný. Mala som toľko starostí, že som úplne zabudla na to, že som mala už dávno dostať menštruáciu, ale stále nič. Jedného dňa som sa rozhodla, že pochybnostiam spravím koniec a zašla som do nemocničnej lekárne a kúpila si tehotenský test. S maličkou dušičkou som si ho spravila a potom som čakala na výsledok. Tie minúty mi pripadali ako hodiny. Konečne nastal ten správny čas. Vlastne som ani nevedela, či chcem, aby bol pozitívny alebo negatívny. Keď som sa pozrela na ten test, nemohla som veriť vlastným očiam. To nie je možné! Budeme mať bábätko. Neviem, čo by som spravila za normálnych okolností, ale teraz som si istá, že si to dieťatko nechám, lebo to bude naše dieťa. Moje a Lukášove. Keď som sa vracala do jeho izby rozhodnutá, že mu poviem o našom bábätku, boli pri ňom jeho rodičia. Slzy v ich očiach naznačovali, že niečo nie je v poriadku. Sadla som si k nemu, chytila ho za ruku a oznámila mu tú novinu. Na jeho radosť a úsmev sa nedá zabudnúť. Pevne mi stisol ruku, zahľadel sa mi do očí a povedal, že ma strašne ľúbi a to bábätko jeho lásku ešte viac upevnilo. Bola som šťastná, aj keď som vedela, že to nebude vôbec ľahké, mať dieťa v sedemnástich. V noci som sa išla domov vyspať. Ráno som však okamžite letela do nemocnice. Keď som otvorila dvere na Lukášovej izby, posteľ bola prázdna. Vo vnútri som cítila, že sa stalo to najhoršie. S plačom som vletela do sesterskej miestnosti a tam mi oznámili niečo, čo ma úplne položilo. Zomrel... Dnes o tretej ráno. Nebola som schopná jediného slova. Jednu jedinú noc som ostala na noc doma a práve vtedy sa to musela stať. Neviem, či si niekedy odpustím, že som nebola v poslednej sekunde pri ňom, nedržala ho za ruku a neodprevadila ho na iný svet. Na chodbe som stretla jeho mamu, ktorá mi odovzdala list, ktorý jej vraj Lukáš nadiktoval v noci, lebo tušil, že je koniec. Sadla som si na lavičku a začala som čítať:
Ty vieš, ako som ťa miloval. Teraz však musíš byť veľmi silná, zdvihnúť hlavu hore a ísť ďalej, lebo život sa nekončí, naopak, začína nová kapitola. Naše dieťatko ťa potrebuje, buď vždy pri ňom a stále mu vravievaj, že som ho strašne ľúbil a vždy ho aj ľúbiť budem, aj keď som odišiel skôr, ako som ho mohol objať, pobozkať, pohladkať. Nedovoľ, aby ti ho ktokoľvek zobral a bráň ho, aj keby si musela peklom prejsť, pretože ono je to, čo sa zrodilo z našej lásky a aspoň prostredníctvom neho budeš ty stále so mnou a ja stále s tebou. Keď budeš smutná a nebudeš vedieť čo ďalej, tak sa na neho pozrieš a zistíš, že naša láska bola na niečo dobrá. Ja viem, že ty to dokážeš... Daj si retiazku, ktorá je v obálke na krk teraz a nikdy ju nedávaj dole, nech vždy, keď sa jej dotkneš pocítiš moju lásku. V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila. Pre teba, láska moja, som sa narodil, pre teba som žil a pre teba aj zomriem, ale naposledy ti chcem povedať, ako som ťa miloval a navždy aj milovať budem.
Prešli sotva štyri mesiace, ale ja stále cítim v srdiečku veľkú bolesť. Stále som sa s jeho smrťou nevyrovnala a asi sa s ňou nevyrovnám nikdy. Neustále hľadím z okna na vločky a cítim, že je niekde, kde sa na mňa pozerá a stráži mňa, aj malého Lukáška, ktorý sa má narodiť 14. februára. Práve v ten deň sa začala naša láska. Malý Lukáško ma kopne a tým mi pripomenie, že sa musím poponáhľať, pretože už je veľa hodín a mala by som už vyraziť. Podídem k jeho hrobu, na ktorom je vytesaná veľká snehová vločka, pretože vločky sprevádzali celú našu lásku, a slzy mi opäť tečú prúdom. Chodím sem každú voľnú chvíľu. Iba tam stojím, spomínam na tie šťastné časy, pričom mi na pery padajú vločky a v tom si spomeniem na jeho vetu: V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila. Snehové vločky...
Cez okno pozorujem, ako vločky snehu zahaľujú celý vonkajší svet. Vždy som rada pozorovala sneženie, pripadalo mi to také tajomné a nádherne. Ale tento rok sa mi iba slzy po lícach kotúľajú. Chcem sa smiať ako pred rokmi, snívať o budúcnosti a tajne dúfať, že sa raz objaví princ na bielom koni, niekde tam, medzi tými vločkami. Teraz je však všetko úplne iné. Moje sny sa roztopili ako spomínané snehové vločky. A však tie sa každým rokom vracajú, ale moje sny nie a nie znova prísť.
Práve som sfukovala šestnásť sviečok z narodeninovej torty, keď som si priala tajné želanie. Chcela som stretnúť naozajstnú lásku. Bolo to také tuctové želanie, ale najviac som po ňom túžila. Dovtedy som zaľúbená ešte nebola. Samozrejme som mala pár objavov, ale môj záujem o nich opadol po niekoľkých týždňoch, niekedy aj dňoch. Čím som bola staršia, tým som pomaly prestávala veriť na lásku. Tá sa odohráva iba vo filmoch a knihách. Teda tá láska, ktorá sa končí happy endom. Ale v jedno upršané septembrové vyučovanie sa otvorili dvere triedy a k nám vstúpil nový žiak. Ani neviem čím, ale čosi ma na ňom zaujalo. Nebol to vyslovený krásavec, ale mal v sebe akúsi iskru. Keďže som
práve sedela sama, pochopiteľne ho učiteľka posadila ku mne. Vôbec som neprotestovala, bolo to také spestrenie. Pomaly sme sa začali “oťukávať“. Po vyučovaní sme zašli do cukrárne, aby sme pokračovali v našom rozhovore. Boli z nás naozaj veľmi dobrí priatelia. Takto to pokračovalo asi tak dva mesiace, ale potom sa to začalo meniť. V jeho prítomnosti mi začalo biť srdce na poplach, pri každom jeho dotyku som sa vo vnútri akoby triasla. Taký pocit som ešte nikdy nezažila, ale musím povedať, že bol úžasný. Už mi nestačilo iba priateľstvo a tak som sa rozhodla, že mu všetko poviem. Netrpezlivo som čakala v cukrárni, kde sme sa mali stretnúť a v duchu si opakovala, ako mu to poviem. Keď som ho zbadala vo dverách, krvný tlak sa mi zvýšil o sto percent a to nehovorím o tom, keď si sadol. Povedala som si, že najlepšie bude, ak mu to poviem na rovinu. Horko- ťažko som zo seba dostala tie slová, že pre mňa znamená viac ako kamarát a asi som sa do neho zaľúbila. Čakala som, ako zareaguje, ale on sa iba zdvihol a odišiel. Tak toto som od neho nečakala. Spontánne som sa za ním rozbehla. Kričala som, ale on sa nezastavil, naopak, zrýchlil. Keď som sa pred neho postavila a poprosila ho, aby mi to vysvetlil, povedal, aby som ho nechala odísť. Ostala som stáť v strede chodníka, sama, iba snehové vločky mi robili spoločnosť. Nezmohla som sa na nič iné okrem plaču. Nechápala som, prečo sa takto zachoval. Nasledujúce dni boli niečo strašné. Nemohla som ísť do školy a robiť, že sa nič nestalo, tak som ostala doma ležať. Ani nebolo ťažké presvedčiť mamu, aby ma nechala doma, pretože som skutočne vyzerala strašne. Kruhy pod očami, pretože som vôbec nemohla spať a červený nos, lebo som nevedela prestať plakať. On však do školy neprišiel už vôbec. Dopočula som sa, že prestúpil na inú školu. Teraz som ho úplne stratila, už ho nemám ani ako kamaráta. Prešli Vianoce, Silvester a ja som bola stále ako bez života. Často som sedávala pri okne a pozorovala sneženie a predstavovala si, ako raz príde a pod snehovými vločkami mi sľúbi, že ma bude vždy ľúbiť. Nastal deň, ktorého som sa obávala, Valentín. Stála som ako obvykle na autobusovej zastávke, keď v tom niekto zozadu prišiel a svojimi rukami mi prikryl oči. Cítila som, že to bol on, srdce mi začalo biť, ale rozum mi hovoril, že to nie je možné. S veľkou nádejou som sa pomaly otočila... a stál tam on! Nestihla som ani nič povedať, lebo ma pritiahol k sebe a vtisol mi pusu. Potom sa mi pozrel do očí a pobozkal ma. Nemohla som tomu uveriť! Bolo to ako v mojich snoch. Stáli sme tam, bozkávali sa a snehové vločky sa nám roztápali na našich tvárach. Strašne sa mi ospravedlňoval za jeho správanie a sľúbil, že mi všetko vysvetlí, ale až zajtra, aby nepokazil tento pekný deň. Ja som bola ako v siedmom nebi, takže som momentálne ani vysvetlenie nepožadovala. Navrhla som mu, či nezájdeme ku mne, pretože rodičia išli na nejakú zábavu a tak skoro sa určite nevrátia. Spravili sme si teplý čaj, aby sme sa zohriali. Na to, čo nasledovalo potom, nikdy nezabudnem. Presunuli sme sa do mojej izby, kde mi rukami zašiel pod tričko, a keď videl, že neprotestujem, vyzliekol mi ho. Keď mi rozopínal podprsenku, zašla som mu rukou do vlasov a nežne ho bozkávala na krku. O chvíľu ani on nemal tričko, padli sme na posteľ, kde som ho bozkávala postupne nižšie a nižšie. Zreteľne bolo počuť jeho zrýchlený dych. Zastavila som sa až pri zipse, ktorý som rozopla a on mi pomohol pri vyzliekaní jeho nohavíc, ale hneď potom sa otočil a teraz bol hore on a mal všetko vo svojich rukách. Jemne a zároveň vášnivo ma bozkával pričom mi hladil moje prsia. Následne prešiel ústami nižšie a ja som bola čím ďalej viac vzrušená. Nezastavil sa ani pri nohaviciach, ktoré mi šikovne vyzliekol, ba ani pri nohavičkách. Zašiel mi pod ne ústami a ja som
pocítila ako mi celým telom prebehla vlna vzrušenia. Potichu sa ma opýtal, či to chcem a ja som sa zmohla iba na prikývnutie. Čakala som, aké to bude. Keď do mňa jemne vnikol, pozeral sa mi priamo do očí a ja som necítila skoro žiadnu bolesť. Bolo to nádherné, cítiť ako sme sa spojili a pritom sa mu pozerať do očí, z ktorých som videla, že je rovnako šťastný ako ja. Keď bolo po všetkom, musela som sa s ním, bohužiaľ, rozlúčiť. Rozlúčili sme sa dlhým bozkom. Ďalší deň sme sa stretli a on trval na tom, že mi musí niečo povedať. To, čo mi povedal, bol pre mňa taký šok, že sa z neho spamätávam dodnes. Tú vetu počujem v mojej hlave neustále a neviem ju vymazať. V jeho očiach bolo vidieť slzy, keď mi oznámil, že...že má leukémiu, ktorá sa môže kedykoľvek zhoršiť. Vraj preto so mnou prerušil kontakt, nechcel mi ublížiť, ale nakoniec to bolo silnejšie ako on a musel sa vrátiť. Poprosil ma, aby som ho neľutovala a pomohla mu užiť si čas, ktorý mu zostáva. Chcel ho prežiť ako zdravý človek. Naozaj som sa snažila, ale bolo to ťažké. Čakať, kedy mi zazvoní telefón a niekto mi oznámi, že jeho stav sa zhoršil. Naše šťastie netrvalo ani štyri mesiace. Blížil sa koniec školského roka a my sme sa tešili, ako prežijeme leto spoločne. Všetky naše plány však prekazil jeden jediný telefonát. Práve som mala matiku, keď mi v tom zazvonil mobil. Nie je dovolené volať cez hodinu, ale aj tak som to zdvihla. Mala som akési tušenie, že to musím zdvihnúť aj napriek tomu, že to bude nepríjemné. Zrejme to bola ženská intuícia. Boli to jeho rodičia. Vraj sa jeho stav zhoršil a vyzerá to zle. Zdvihla som sa a bez odôvodnenia vybehla z triedy. So slzami som prišla za ním, ale on sa iba usmial a povedal, že všetko bude v poriadku. Ja som však vedela, že to nie je pravda. Lekári mu dávali nanajvýš dva týždne. Bola som pri ňom každučičký deň, niekedy som ostala aj cez noc. Naši mi dovolili vynechať občas školu, lebo vedeli, že každý deň môže byť posledný. Mala som toľko starostí, že som úplne zabudla na to, že som mala už dávno dostať menštruáciu, ale stále nič. Jedného dňa som sa rozhodla, že pochybnostiam spravím koniec a zašla som do nemocničnej lekárne a kúpila si tehotenský test. S maličkou dušičkou som si ho spravila a potom som čakala na výsledok. Tie minúty mi pripadali ako hodiny. Konečne nastal ten správny čas. Vlastne som ani nevedela, či chcem, aby bol pozitívny alebo negatívny. Keď som sa pozrela na ten test, nemohla som veriť vlastným očiam. To nie je možné! Budeme mať bábätko. Neviem, čo by som spravila za normálnych okolností, ale teraz som si istá, že si to dieťatko nechám, lebo to bude naše dieťa. Moje a Lukášove. Keď som sa vracala do jeho izby rozhodnutá, že mu poviem o našom bábätku, boli pri ňom jeho rodičia. Slzy v ich očiach naznačovali, že niečo nie je v poriadku. Sadla som si k nemu, chytila ho za ruku a oznámila mu tú novinu. Na jeho radosť a úsmev sa nedá zabudnúť. Pevne mi stisol ruku, zahľadel sa mi do očí a povedal, že ma strašne ľúbi a to bábätko jeho lásku ešte viac upevnilo. Bola som šťastná, aj keď som vedela, že to nebude vôbec ľahké, mať dieťa v sedemnástich. V noci som sa išla domov vyspať. Ráno som však okamžite letela do nemocnice. Keď som otvorila dvere na Lukášovej izby, posteľ bola prázdna. Vo vnútri som cítila, že sa stalo to najhoršie. S plačom som vletela do sesterskej miestnosti a tam mi oznámili niečo, čo ma úplne položilo. Zomrel... Dnes o tretej ráno. Nebola som schopná jediného slova. Jednu jedinú noc som ostala na noc doma a práve vtedy sa to musela stať. Neviem, či si niekedy odpustím, že som nebola v poslednej sekunde pri ňom, nedržala ho za ruku a neodprevadila ho na iný svet. Na chodbe som stretla jeho mamu, ktorá mi odovzdala list, ktorý jej vraj Lukáš nadiktoval v noci, lebo tušil, že je koniec. Sadla som si na lavičku a začala som čítať:
Ty vieš, ako som ťa miloval. Teraz však musíš byť veľmi silná, zdvihnúť hlavu hore a ísť ďalej, lebo život sa nekončí, naopak, začína nová kapitola. Naše dieťatko ťa potrebuje, buď vždy pri ňom a stále mu vravievaj, že som ho strašne ľúbil a vždy ho aj ľúbiť budem, aj keď som odišiel skôr, ako som ho mohol objať, pobozkať, pohladkať. Nedovoľ, aby ti ho ktokoľvek zobral a bráň ho, aj keby si musela peklom prejsť, pretože ono je to, čo sa zrodilo z našej lásky a aspoň prostredníctvom neho budeš ty stále so mnou a ja stále s tebou. Keď budeš smutná a nebudeš vedieť čo ďalej, tak sa na neho pozrieš a zistíš, že naša láska bola na niečo dobrá. Ja viem, že ty to dokážeš... Daj si retiazku, ktorá je v obálke na krk teraz a nikdy ju nedávaj dole, nech vždy, keď sa jej dotkneš pocítiš moju lásku. V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila. Pre teba, láska moja, som sa narodil, pre teba som žil a pre teba aj zomriem, ale naposledy ti chcem povedať, ako som ťa miloval a navždy aj milovať budem.
Prešli sotva štyri mesiace, ale ja stále cítim v srdiečku veľkú bolesť. Stále som sa s jeho smrťou nevyrovnala a asi sa s ňou nevyrovnám nikdy. Neustále hľadím z okna na vločky a cítim, že je niekde, kde sa na mňa pozerá a stráži mňa, aj malého Lukáška, ktorý sa má narodiť 14. februára. Práve v ten deň sa začala naša láska. Malý Lukáško ma kopne a tým mi pripomenie, že sa musím poponáhľať, pretože už je veľa hodín a mala by som už vyraziť. Podídem k jeho hrobu, na ktorom je vytesaná veľká snehová vločka, pretože vločky sprevádzali celú našu lásku, a slzy mi opäť tečú prúdom. Chodím sem každú voľnú chvíľu. Iba tam stojím, spomínam na tie šťastné časy, pričom mi na pery padajú vločky a v tom si spomeniem na jeho vetu: V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila.

 

 

 

 

 

V prvý deň na strednej škole prišla Veronika veľmi nervózna ale aj plná očakávaní. Nesmelo sa posadila k dievčaťu v slabo modrom tričku a potichu povedala: \"Ahoj.\" Dievča jej potichu odzdravilo ale do rozhovoru sa nepustili. Do triedy postupne prichádzali žiaci. A vtedy Veronika uvidela krásneho chlapca, mal žiarivý úsmev a bol blondiak - na takých chlapcov mala Veronika vždy slabosť. Potom si všimla, že jeho úsmev patrí ryšavke ktorá sedela na druhej strane triedy. Chlapec, neskôr zistila že sa volá Martin, jej dal bozk. Veronikou to otriaslo a zistila, že strašne žiarli. Do triedy prichádzali žiaci a posledný prišiel tmavovlasý chlapec s milými očami a sadol si rovno za Veroniku. Vyzeral milo ale Veronika mu nevenovala veľkú pozornosť. Nasledujúce dni myslela len a len na Martina. Zaľúbila sa do neho ale on mal dievča. Trhalo jej srdce ked videla ako sa pred ňou bozkávajú a objímajú. Avšak všimla si aj náklonnosť spolužiaka Patrika - tmavovlasého chlapca. Ponúkol sa, že jej urobí domácu úlohu, snažil sa s ňou rozprávať a správal sa k nej veľmi milo. Ona s ním bola kamarátka ale rázne odmietala nejaký vzťah - veď ľúbila Martina...Veronika sa všemožne snažila rozprávať sa s ním, vždy chcela vyzerať super...Všetky dievčatá ho milovali.V kútiku duše dúfala, že si ju snáď všimne. Už chodil asi z troma dievčatami z triedy ale každú skoro nechal.
\"Martin je sukničkár,\" povedal raz cez prestávku Patrik. Očividne si všimol, že Veronika má oči len pre neho a to sa mu nepáčilo.
\"Nie je sukničkár. Proste sa oňho zaujímajú dievčatá,\" bránila ho Veronika. Ale Martin si ju aj naďalej vôbec nevšímal. Nesmelé Patrikove pokusy o zblíženie ju hnevali. On nevidí že oňho vôbec nemá záujem?? Raz ju Patrik pozval do kina.
\"Už som ti raz povedala že s tebou nikam nepôjdem,\" povedala Veronika trochu tvrdo. Napriek tomu sa do nej Patrik beznádejne zamiloval. Stále myslel na jej jemné orechovo-hnedé vlasy, na jej modré oči ktoré naňho občas pozreli tak chladne a odmietavo ale aj na jej úsmev ktorým ho obdarila stále keď jej pomohol s matikou. Ale v podvedomí cítil že ho nemá rada. A to ho bolelo. O mesiac sa ju pokúšal znova niekam pozvať.
\"Patrik! Ja s tebou nikam nejdem! A...si otravný! Nechaj ma!\" kričala. Tento výbuch si všimol aj Martin a schuti sa zasmial. \"Trápne! Dala ti kopačky?\" spýtal sa s ironickým pohľadom a znova sa zasmial. Veronike sa podarilo zachytiť Martinou pohľad a usmiala sa naňho. On jej úsmev prvýkrát opätoval. Na chodbe sa stretla s Patrikom.
\"Prečo si ku mne taká?\" spýtal sa jej a v očiach mu videla bolesť. Zrazu Patrik cítil, že ho niekto chytil za plece. Bol to Martin.
\"Nechaj ju! Ty nevidíš že o teba vôbec nemá záujem?\" spýtal sa Martin. Patrik si z ramena striasol Martinovu ruku a rýchlym krokom odišiel. Práve definitívne stratil nádej že ho raz Veronika bude mať rada. Ešte zahliadol ponad plece ako sa Martin skláňa k Veronike a viac už ani nechcel vidieť. Veronika sa cítila úžasne. Dal jej pusu! V hlave už mala romantické sny a predstavy o ich spoločných chvíľach. Veľmi ho ľúbila. Ale keď na druhý deň prišla do triedy, videla Martina ako sa objíma s Renátou, jednou spolužiačkov. Išla na záchody a tam sa rozplakala. Jej romantické sny že odteraz bude v Martinovej blízkosti sa zrútili ako domček z karát. Preplakala celú vyučovaciu hodinu. Keď sa vrátila do triedy, čakala nejakú podporu, láskavé slovo od niekoho kto ju má rád. Ale všimla si že Patrik, jediný človek od ktorého by to očakávala, chýba. Nesedel na svojom mieste. Nebol tam. A vtedy sa už zosypala. Patrik k nej bol vždy taký milý a pozorný, snažil sa ju vo všetkom podporovať. Zrazu si uvedomila aká je hlúpa. Keby tak vedela kde Patrik býva. Keby aspoň mala jeho číslo! Ked už chýbal týždeň a nikto o Patrikovi nič nehovoril, zmocnila sa jej zlá predtucha. Niečo sa mu stalo...túto myšlienku počula v hlave stále dookola. A potom jeden spolužiak povedal triednej, že Patrik havaroval v aute kamaráta a teraz je v kóme. Celou triedov sa ozývali prekvapené vzdychy a spolužiaci na seba hádzali neveriacke pohľady. Veronike sa zrazu zrýchlil tep. Neskôr zašla za spolužiakom ktorý sa dozvedel o Patrikovi a spýtala sa , ako sa to stalo. \"Vraj sa opil. Nič viac neviem,\" povedal jej. Vtedy jej bolo jasné, že sa opil kvôli nej. Vedela, cítila že ju ľúbi. A ona ho len ignorovala a bola k nemu celý čas chladná napriek tomu že on jej stále pomáhal a bol k nej taký láskavý. Podarilo sa jej zistiť nemocnicu kde ležal. Podišla k recepčnej a spýtala sa: \"Patrik Hudák?\" a recepčná jej odvetila: \"Tretie poschodie dvere hneď naľavo od výťahu.\" Veronika sa ani nepodakovala a utekala po schodoch. Počítala schody a utekala tak rýchlo až pár krát spadla. Potom vrazila do dverí. Pri posteli kľačala bruneta a držala Patrika za ruku. V rohu izby sedel muž veľmi podobný Patrikovi. Boli to jeho rodičia.
\"Do-dobrý deň!\" pozdravila Veronika.
\"Kto si?\" spýtala sa Patrikova mama. Veronika si všimla že plače. Veronika tresla prvú lož akú si len mohla vymyslieť: \"Ja som jeho dievča...\" odvetila. \"Necháme ťa tu s ním nachvíľu...ale len na pár minút,\" povedal Patrikov otec a rodičia neochotne opustili izbu. Veronika padla na kolená k posteli a Petrika pobozkala na líce, silno ho držala za ruku a plakala.
\"Ja za to môžem. Ja môžem za to čo sa ti stalo! Nikdy som nemala v úmysle ti ublížiť...ale som krava. Pritom si ten najmilší a najzlatší chlapec akého som kedy poznala a o Martinovi si mal úplnú pravdu. A...mám ťa veľmi rada!\" plakala a celá zúfalá si uvedomila že ju vlastne nepočuje. Položila svoju hlavu na jeho hruď a vzlykala. Zrazu sa jej zdalo, že Patrik sa pohol. Rýchlo zdvohla hlavu. Mal otvorené oči! Mala chuť ho vybozkávať, objať ho, odísť s ním, byť navždy s ním ale len ho držala za ruku, ohromene na neho pozerala a plakala ešte viac. \"Milujem ťa...Veronika,\" povedal a snažil sa o úsmev. O hrejivý krásny úsmev ktorý Veroniku zaplňal láskou. \"Aj ja ťa milujem! Neuvedomila som si to lebo som bola zaslepená Martinom!\" povedala a pobozkala ho na ústa. Bozk jej opätoval ale zrazu sa jeho pery prestali hýbať a boli akési chladné. Do izby vbehla sestrička aj rodičia a prístroje okolo Patrikovej postele začali pípať. Tie zvuky si Veronika bude pamätať navždy: \"Pip, pip, pip, pííííííííííííp...\" Sestrička pozrela na rodičov aj na Veroniku pohľadom ktorý hovoril: \"Je mŕtvy, je mi to ľúto.\" Patrikova mama zavrieskala a jej manžel ju chytil do náručia a silno ju držal. Veronika si sadla na lavičku v čakárni a pustila sa do usadavého plaču. Uvedomila si že už chlapca ako Patrik nikdy nestretne. pochytili ju depresie. Cítila že život bez Patrika nemá zmysel...nasypala do seba celú krabičku liekov. Zdalo sa jej že samovražda je tá najlepšia cesta. Zrazu pocítila akýsi dotyk. Obrátila sa. Bol to Patrik, jej babička, teta a všetci príbuzný čo jej umreli. Patrik jej s úsmevom podal ruku...a Veronika sa jej s úsmevom dotkla. Odišli. V prvý deň na strednej škole prišla Veronika veľmi nervózna ale aj plná očakávaní. Nesmelo sa posadila k dievčaťu v slabo modrom tričku a potichu povedala: \"Ahoj.\" Dievča jej potichu odzdravilo ale do rozhovoru sa nepustili. Do triedy postupne prichádzali žiaci. A vtedy Veronika uvidela krásneho chlapca, mal žiarivý úsmev a bol blondiak - na takých chlapcov mala Veronika vždy slabosť. Potom si všimla, že jeho úsmev patrí ryšavke ktorá sedela na druhej strane triedy. Chlapec, neskôr zistila že sa volá Martin, jej dal bozk. Veronikou to otriaslo a zistila, že strašne žiarli. Do triedy prichádzali žiaci a posledný prišiel tmavovlasý chlapec s milými očami a sadol si rovno za Veroniku. Vyzeral milo ale Veronika mu nevenovala veľkú pozornosť. Nasledujúce dni myslela len a len na Martina. Zaľúbila sa do neho ale on mal dievča. Trhalo jej srdce ked videla ako sa pred ňou bozkávajú a objímajú. Avšak všimla si aj náklonnosť spolužiaka Patrika - tmavovlasého chlapca. Ponúkol sa, že jej urobí domácu úlohu, snažil sa s ňou rozprávať a správal sa k nej veľmi milo. Ona s ním bola kamarátka ale rázne odmietala nejaký vzťah - veď ľúbila Martina...Veronika sa všemožne snažila rozprávať sa s ním, vždy chcela vyzerať super...Všetky dievčatá ho milovali.V kútiku duše dúfala, že si ju snáď všimne. Už chodil asi z troma dievčatami z triedy ale každú skoro nechal.
\"Martin je sukničkár,\" povedal raz cez prestávku Patrik. Očividne si všimol, že Veronika má oči len pre neho a to sa mu nepáčilo.
\"Nie je sukničkár. Proste sa oňho zaujímajú dievčatá,\" bránila ho Veronika. Ale Martin si ju aj naďalej vôbec nevšímal. Nesmelé Patrikove pokusy o zblíženie ju hnevali. On nevidí že oňho vôbec nemá záujem?? Raz ju Patrik pozval do kina.
\"Už som ti raz povedala že s tebou nikam nepôjdem,\" povedala Veronika trochu tvrdo. Napriek tomu sa do nej Patrik beznádejne zamiloval. Stále myslel na jej jemné orechovo-hnedé vlasy, na jej modré oči ktoré naňho občas pozreli tak chladne a odmietavo ale aj na jej úsmev ktorým ho obdarila stále keď jej pomohol s matikou. Ale v podvedomí cítil že ho nemá rada. A to ho bolelo. O mesiac sa ju pokúšal znova niekam pozvať.
\"Patrik! Ja s tebou nikam nejdem! A...si otravný! Nechaj ma!\" kričala. Tento výbuch si všimol aj Martin a schuti sa zasmial. \"Trápne! Dala ti kopačky?\" spýtal sa s ironickým pohľadom a znova sa zasmial. Veronike sa podarilo zachytiť Martinou pohľad a usmiala sa naňho. On jej úsmev prvýkrát opätoval. Na chodbe sa stretla s Patrikom.
\"Prečo si ku mne taká?\" spýtal sa jej a v očiach mu videla bolesť. Zrazu Patrik cítil, že ho niekto chytil za plece. Bol to Martin.
\"Nechaj ju! Ty nevidíš že o teba vôbec nemá záujem?\" spýtal sa Martin. Patrik si z ramena striasol Martinovu ruku a rýchlym krokom odišiel. Práve definitívne stratil nádej že ho raz Veronika bude mať rada. Ešte zahliadol ponad plece ako sa Martin skláňa k Veronike a viac už ani nechcel vidieť. Veronika sa cítila úžasne. Dal jej pusu! V hlave už mala romantické sny a predstavy o ich spoločných chvíľach. Veľmi ho ľúbila. Ale keď na druhý deň prišla do triedy, videla Martina ako sa objíma s Renátou, jednou spolužiačkov. Išla na záchody a tam sa rozplakala. Jej romantické sny že odteraz bude v Martinovej blízkosti sa zrútili ako domček z karát. Preplakala celú vyučovaciu hodinu. Keď sa vrátila do triedy, čakala nejakú podporu, láskavé slovo od niekoho kto ju má rád. Ale všimla si že Patrik, jediný človek od ktorého by to očakávala, chýba. Nesedel na svojom mieste. Nebol tam. A vtedy sa už zosypala. Patrik k nej bol vždy taký milý a pozorný, snažil sa ju vo všetkom podporovať. Zrazu si uvedomila aká je hlúpa. Keby tak vedela kde Patrik býva. Keby aspoň mala jeho číslo! Ked už chýbal týždeň a nikto o Patrikovi nič nehovoril, zmocnila sa jej zlá predtucha. Niečo sa mu stalo...túto myšlienku počula v hlave stále dookola. A potom jeden spolužiak povedal triednej, že Patrik havaroval v aute kamaráta a teraz je v kóme. Celou triedov sa ozývali prekvapené vzdychy a spolužiaci na seba hádzali neveriacke pohľady. Veronike sa zrazu zrýchlil tep. Neskôr zašla za spolužiakom ktorý sa dozvedel o Patrikovi a spýtala sa , ako sa to stalo. \"Vraj sa opil. Nič viac neviem,\" povedal jej. Vtedy jej bolo jasné, že sa opil kvôli nej. Vedela, cítila že ju ľúbi. A ona ho len ignorovala a bola k nemu celý čas chladná napriek tomu že on jej stále pomáhal a bol k nej taký láskavý. Podarilo sa jej zistiť nemocnicu kde ležal. Podišla k recepčnej a spýtala sa: \"Patrik Hudák?\" a recepčná jej odvetila: \"Tretie poschodie dvere hneď naľavo od výťahu.\" Veronika sa ani nepodakovala a utekala po schodoch. Počítala schody a utekala tak rýchlo až pár krát spadla. Potom vrazila do dverí. Pri posteli kľačala bruneta a držala Patrika za ruku. V rohu izby sedel muž veľmi podobný Patrikovi. Boli to jeho rodičia.
\"Do-dobrý deň!\" pozdravila Veronika.
\"Kto si?\" spýtala sa Patrikova mama. Veronika si všimla že plače. Veronika tresla prvú lož akú si len mohla vymyslieť: \"Ja som jeho dievča...\" odvetila. \"Necháme ťa tu s ním nachvíľu...ale len na pár minút,\" povedal Patrikov otec a rodičia neochotne opustili izbu. Veronika padla na kolená k posteli a Petrika pobozkala na líce, silno ho držala za ruku a plakala.
\"Ja za to môžem. Ja môžem za to čo sa ti stalo! Nikdy som nemala v úmysle ti ublížiť...ale som krava. Pritom si ten najmilší a najzlatší chlapec akého som kedy poznala a o Martinovi si mal úplnú pravdu. A...mám ťa veľmi rada!\" plakala a celá zúfalá si uvedomila že ju vlastne nepočuje. Položila svoju hlavu na jeho hruď a vzlykala. Zrazu sa jej zdalo, že Patrik sa pohol. Rýchlo zdvohla hlavu. Mal otvorené oči! Mala chuť ho vybozkávať, objať ho, odísť s ním, byť navždy s ním ale len ho držala za ruku, ohromene na neho pozerala a plakala ešte viac. \"Milujem ťa...Veronika,\" povedal a snažil sa o úsmev. O hrejivý krásny úsmev ktorý Veroniku zaplňal láskou. \"Aj ja ťa milujem! Neuvedomila som si to lebo som bola zaslepená Martinom!\" povedala a pobozkala ho na ústa. Bozk jej opätoval ale zrazu sa jeho pery prestali hýbať a boli akési chladné. Do izby vbehla sestrička aj rodičia a prístroje okolo Patrikovej postele začali pípať. Tie zvuky si Veronika bude pamätať navždy: \"Pip, pip, pip, pííííííííííííp...\" Sestrička pozrela na rodičov aj na Veroniku pohľadom ktorý hovoril: \"Je mŕtvy, je mi to ľúto.\" Patrikova mama zavrieskala a jej manžel ju chytil do náručia a silno ju držal. Veronika si sadla na lavičku v čakárni a pustila sa do usadavého plaču. Uvedomila si že už chlapca ako Patrik nikdy nestretne. pochytili ju depresie. Cítila že život bez Patrika nemá zmysel...nasypala do seba celú krabičku liekov. Zdalo sa jej že samovražda je tá najlepšia cesta. Zrazu pocítila akýsi dotyk. Obrátila sa. Bol to Patrik, jej babička, teta a všetci príbuzný čo jej umreli. Patrik jej s úsmevom podal ruku...a Veronika sa jej s úsmevom dotkla. Odišli.

 

 

 

 

 

 

Jana stála pred svojim domom a čakala na Roba. Nikdy nemeškal, ale dnes akoby na ňu zabudol. Už sa chcela vrátiť naspäť do domu, nahnevaná a sklamaná, ale niekde vzadu na ulici zbadala jeho auto. Poslednýkrát si prehrabla rukou svoje gaštanové vlasy, aby vyzerala čo najlepšie a postavila sa na kraj chodníka. Robo zastal tesne pri nej, otvoril jej dvere a ona nastúpila dnu. Pobozkala ho a ani sa nestihla spýtať, čo sa stalo a prečo mešká, keď jej povedal: „ Prepáč miláčik, ale nemohol som naštartovať auto, musel som sa na to pozrieť.“

„ To je v pohode.“ povedala mu Jana a očami naznačila aby sa už pohli. Nemohla byť vonku dlho, išla totiž so svojím priateľom do neďalekého mesta na nákupy. Pýtate sa, kto je potom Robo? Jej láska. S priateľom už jej to neklape a Robo vniesol do jej života svetlo, šťastie a lásku. Čakala len na ten správny moment, kedy to svojmu priateľovi povie, a ona už bude môcť byť len a len s Robom, jej slniečkom. Vedela, že to čo robí nie je správne, ale nechcela svojmu priateľovi ublížiť razom, chcela sa najprv uistiť, že ho už nemiluje.



S Robom strávili spolu pekné dve hodiny, prechádzali sa, smiali, žartovali ale taktiež mysleli na to, ako to bude s nimi ďalej.“ Dnes mu to poviem, takto to už ďalej nezvládam, musím ho nechať ísť, nechcem ho už ďalej trápiť. Keby sa o nás dozvedel, jeho srdce by padlo na zem, zlomilo sa a už nikdy by ho neposkladalo žiadne dievča.“ povedala Jana smutne pri tom hľadiac niekam do diaľky. Robo sa na ňu pozrel, taktiež smutne, ale v jeho očiach bolo vidno, že už bude konečne len jeho a budú spolu konečne šťastní. Zaviezol Janu domov, aby ju mohol vyzdvihnúť druhý, ten, ktorého stále bral ako najväčšieho soka a protivníka, veď s ním jeho bublinka stále chodila. Pri rozlúčke mu Jana len povedala:“ Večer ti zavolám a ak budem stíhať, môžeš prísť. Ľúbim ťa zlatko. Pa.“. Robo sa na ňu usmial, zaželal jej veľa šťastia a odišiel. O pár minút prišiel po Janu jej priateľ, ten, ktorý jej pomáhal dlhé roky, ktorý sa p ňu staral a ktorý teraz nechápal, ako môže byť k nemu taká chladná.



V nákupnom centre Jana nerozmýšľala nad ničím iným, len ako mu to povedať čo najšetrnejšie, aby dokázal žiť ďalej, pretože vedela, že pre neho znamená celý svet a nebude ľahké zmieriť sa s tým. Nemohla už však takto ďalej žiť. Osud jej však podkopol nohy krutým spôsobom a všetky jej nacvičené slová vyšli nazmar. Pýtate sa prečo? Kým si Jana skúšala nejaké veci v kabínke, jej priateľ mal jej kabelku a obzeral si iné veci. Keď jej zapípal mobil a na displeji zasvietila 1 spáva prijatá, rozmýšľal, či má, alebo nemá. Rozhodol sa že si ju prečíta a potom vymaže, aby to Jana nezistila. Vedel totiž, že Janka neznáša, keď sa jej hrabe v súkromí. To čo si však prečítal ho zarazilo a sklamalo. Jeho srdce akoby prešlo stádo koní a jeho myseľ akoby sa strácala v čiernej tme. Pred očami sa mu vynárali a znovu strácali všetko ich spoločné zážitky a spomienky. Pýtate sa, čo stálo v správe? Písal jej Robo: Ahoj bublinka, dúfam že to si v pohode a že sa moc netrápiš. Držím palce aby to pochopil. Ľúbim ťa viac ako ktokoľvek iný. Pa.



Rozhodol sa že Jane o tejto správe nič nepovie. Nevedel čo bude robiť, chcel to nechať na ňu, možno sa prizná.. sám ale nevedel ako zareaguje, ak sa tak stane. Nasadli do auta a vyrazili domov. Janka si všimla, že s ním niečo nie je v poriadku, ale bola ticho. Myslela si, že z nej vycítil, že mu chce niečo povedať. Mýlila sa. Rozmýšľala nad tým, že ho pozve k nim domov a tam mu to všetko vysvetlí, rozmýšľala nad tým, ako vyobjíma Roba a ako sa nebudú musieť už skrývať. Jej premýšľanie však prerušili slová jej priateľa:“ Ak nebudeš moja, nebudeš žiadneho iného!!“ Jana zdvihla hlavu a pozrela sa svojmu priateľovi do očí, v ktorých videla neskutočný smútok ale zároveň zlosť. To bolo to posledné čo videla. Jej priateľ strhol volant a spolu s autom a ňou vrhol sa do priepasti, nad ktorou viedla cesta domov, za vytúžením šťastím. Obaja boli na mieste mŕtvi. Jej priateľ urobil to, čo spolu kedysi plánovali. A to, že budú spolu navždy, až do smrti.



Na Janinom mobile zapípala posledná správa: Miláčik, dúfam že si v poriadku. Teším sa na to, ako ťa vyobjímam. Budem stáť pri tebe. Ľúbim ťa.

Robo ani len netušil, čo sa stalo s jeho láskou. Sebecky si ju vzal ten, ktorý nezniesol ani len pomyslenie na to, že by patrila niekomu inému. Jana stála pred svojim domom a čakala na Roba. Nikdy nemeškal, ale dnes akoby na ňu zabudol. Už sa chcela vrátiť naspäť do domu, nahnevaná a sklamaná, ale niekde vzadu na ulici zbadala jeho auto. Poslednýkrát si prehrabla rukou svoje gaštanové vlasy, aby vyzerala čo najlepšie a postavila sa na kraj chodníka. Robo zastal tesne pri nej, otvoril jej dvere a ona nastúpila dnu. Pobozkala ho a ani sa nestihla spýtať, čo sa stalo a prečo mešká, keď jej povedal: „ Prepáč miláčik, ale nemohol som naštartovať auto, musel som sa na to pozrieť.“

„ To je v pohode.“ povedala mu Jana a očami naznačila aby sa už pohli. Nemohla byť vonku dlho, išla totiž so svojím priateľom do neďalekého mesta na nákupy. Pýtate sa, kto je potom Robo? Jej láska. S priateľom už jej to neklape a Robo vniesol do jej života svetlo, šťastie a lásku. Čakala len na ten správny moment, kedy to svojmu priateľovi povie, a ona už bude môcť byť len a len s Robom, jej slniečkom. Vedela, že to čo robí nie je správne, ale nechcela svojmu priateľovi ublížiť razom, chcela sa najprv uistiť, že ho už nemiluje.



S Robom strávili spolu pekné dve hodiny, prechádzali sa, smiali, žartovali ale taktiež mysleli na to, ako to bude s nimi ďalej.“ Dnes mu to poviem, takto to už ďalej nezvládam, musím ho nechať ísť, nechcem ho už ďalej trápiť. Keby sa o nás dozvedel, jeho srdce by padlo na zem, zlomilo sa a už nikdy by ho neposkladalo žiadne dievča.“ povedala Jana smutne pri tom hľadiac niekam do diaľky. Robo sa na ňu pozrel, taktiež smutne, ale v jeho očiach bolo vidno, že už bude konečne len jeho a budú spolu konečne šťastní. Zaviezol Janu domov, aby ju mohol vyzdvihnúť druhý, ten, ktorého stále bral ako najväčšieho soka a protivníka, veď s ním jeho bublinka stále chodila. Pri rozlúčke mu Jana len povedala:“ Večer ti zavolám a ak budem stíhať, môžeš prísť. Ľúbim ťa zlatko. Pa.“. Robo sa na ňu usmial, zaželal jej veľa šťastia a odišiel. O pár minút prišiel po Janu jej priateľ, ten, ktorý jej pomáhal dlhé roky, ktorý sa p ňu staral a ktorý teraz nechápal, ako môže byť k nemu taká chladná.



V nákupnom centre Jana nerozmýšľala nad ničím iným, len ako mu to povedať čo najšetrnejšie, aby dokázal žiť ďalej, pretože vedela, že pre neho znamená celý svet a nebude ľahké zmieriť sa s tým. Nemohla už však takto ďalej žiť. Osud jej však podkopol nohy krutým spôsobom a všetky jej nacvičené slová vyšli nazmar. Pýtate sa prečo? Kým si Jana skúšala nejaké veci v kabínke, jej priateľ mal jej kabelku a obzeral si iné veci. Keď jej zapípal mobil a na displeji zasvietila 1 spáva prijatá, rozmýšľal, či má, alebo nemá. Rozhodol sa že si ju prečíta a potom vymaže, aby to Jana nezistila. Vedel totiž, že Janka neznáša, keď sa jej hrabe v súkromí. To čo si však prečítal ho zarazilo a sklamalo. Jeho srdce akoby prešlo stádo koní a jeho myseľ akoby sa strácala v čiernej tme. Pred očami sa mu vynárali a znovu strácali všetko ich spoločné zážitky a spomienky. Pýtate sa, čo stálo v správe? Písal jej Robo: Ahoj bublinka, dúfam že to si v pohode a že sa moc netrápiš. Držím palce aby to pochopil. Ľúbim ťa viac ako ktokoľvek iný. Pa.



Rozhodol sa že Jane o tejto správe nič nepovie. Nevedel čo bude robiť, chcel to nechať na ňu, možno sa prizná.. sám ale nevedel ako zareaguje, ak sa tak stane. Nasadli do auta a vyrazili domov. Janka si všimla, že s ním niečo nie je v poriadku, ale bola ticho. Myslela si, že z nej vycítil, že mu chce niečo povedať. Mýlila sa. Rozmýšľala nad tým, že ho pozve k nim domov a tam mu to všetko vysvetlí, rozmýšľala nad tým, ako vyobjíma Roba a ako sa nebudú musieť už skrývať. Jej premýšľanie však prerušili slová jej priateľa:“ Ak nebudeš moja, nebudeš žiadneho iného!!“ Jana zdvihla hlavu a pozrela sa svojmu priateľovi do očí, v ktorých videla neskutočný smútok ale zároveň zlosť. To bolo to posledné čo videla. Jej priateľ strhol volant a spolu s autom a ňou vrhol sa do priepasti, nad ktorou viedla cesta domov, za vytúžením šťastím. Obaja boli na mieste mŕtvi. Jej priateľ urobil to, čo spolu kedysi plánovali. A to, že budú spolu navždy, až do smrti.



Na Janinom mobile zapípala posledná správa: Miláčik, dúfam že si v poriadku. Teším sa na to, ako ťa vyobjímam. Budem stáť pri tebe. Ľúbim ťa.

Robo ani len netušil, čo sa stalo s jeho láskou. Sebecky si ju vzal ten, ktorý nezniesol ani len pomyslenie na to, že by patrila niekomu inému.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Som normálny chlap. Mám dve deti som v rozvodovom konaní. Mal som priateľku so sedemročným dievčatkom. Asi rok som ju len tíško obdivoval. Mala jeden vzťah ktorý sa veľmi búrlivo skončil. Potom som sa pri nej objavil ja. Chodili sme spolu po výletoch a bolo nám spolu dobre. Raz sa to stalo prvé milovanie vášeň a myslel som si že som konečne našiel to čo som hľadal. Úžasnú ženu. Jej dcéra je ako malé slniečko a netrvalo dlho a našli sme si k sebe cestu. Potom som ich zoznámil s mojimi detmi... Skratka stali sme sa jednou rodinou a po poslednej dovolenke mi moje vlasné deti povedali že mám konečne vedľa seba nádhernú ženu ktorá je skvelá a z ich vlastnou matkou sa to nedá zrovnávať. Vlastné deti ma prosili aby som urýchlil rozvod a boli sme všetci piati spolu. Boli neskutočne zlaté a nevlastnú sestru zbožňovali. Po príchode z dovolenky sme sa rozhodli že budeme spolu a urobíme si dieťa. Všetky "naše" deti sa tešili na príchod sestričky. Ja som sa postavil do polohy otca a o svoju "adoptívnu" dcéru som sa staral ako o vlastnú. Učil som sa s ňou, spolu sme zaspávali hrali sa kreslili vždy sme mali nejaký program... Tešili sme sa jeden na druhého. Prenajal sa byt zariadil som im ho a tešil som sa z každej maličkosti čo som kúpil... Skratka idilka pre muža ktorý "našiel" to čo hľadal a čo doma nemal dlhých sedem rokov. Potom prišiel ten deň. Po tom všetko čo som urobil mi povedala že mi nevie opätovať lásku akú som jej dával mrzí ju to ale jednoducho sa nevie viac pretvarovať a rozchádza sa so mnou. Žena ktorá chcela mať so mnou dieťa sa rozhodla že jednoducho nechce ďalej...Som chlap čo vie čo chce mám postavenie drahé auto super plat a hlavne som tá ako sa povie stará škola. Zodpovedný starostlivý verný a hlavne vždy som bol ten o koho sa mohla oprieť... Teraz so mnou nekomunikuje a maximálne som dostal odpoveď že nevie čo chce... Teraz sedím premýšľam a snažím sa pochopiť čo sa mohlo stať... Chýba mi adoptívna dcéra chýba mi ona a hlavne nemám odvahu povedať to svojim deťom ktoré ju aj jej malú majú veľmi radi. Sedím a nechápem...Som normálny chlap. Mám dve deti som v rozvodovom konaní. Mal som priateľku so sedemročným dievčatkom. Asi rok som ju len tíško obdivoval. Mala jeden vzťah ktorý sa veľmi búrlivo skončil. Potom som sa pri nej objavil ja. Chodili sme spolu po výletoch a bolo nám spolu dobre. Raz sa to stalo prvé milovanie vášeň a myslel som si že som konečne našiel to čo som hľadal. Úžasnú ženu. Jej dcéra je ako malé slniečko a netrvalo dlho a našli sme si k sebe cestu. Potom som ich zoznámil s mojimi detmi... Skratka stali sme sa jednou rodinou a po poslednej dovolenke mi moje vlasné deti povedali že mám konečne vedľa seba nádhernú ženu ktorá je skvelá a z ich vlastnou matkou sa to nedá zrovnávať. Vlastné deti ma prosili aby som urýchlil rozvod a boli sme všetci piati spolu. Boli neskutočne zlaté a nevlastnú sestru zbožňovali. Po príchode z dovolenky sme sa rozhodli že budeme spolu a urobíme si dieťa. Všetky "naše" deti sa tešili na príchod sestričky. Ja som sa postavil do polohy otca a o svoju "adoptívnu" dcéru som sa staral ako o vlastnú. Učil som sa s ňou, spolu sme zaspávali hrali sa kreslili vždy sme mali nejaký program... Tešili sme sa jeden na druhého. Prenajal sa byt zariadil som im ho a tešil som sa z každej maličkosti čo som kúpil... Skratka idilka pre muža ktorý "našiel" to čo hľadal a čo doma nemal dlhých sedem rokov. Potom prišiel ten deň. Po tom všetko čo som urobil mi povedala že mi nevie opätovať lásku akú som jej dával mrzí ju to ale jednoducho sa nevie viac pretvarovať a rozchádza sa so mnou. Žena ktorá chcela mať so mnou dieťa sa rozhodla že jednoducho nechce ďalej...Som chlap čo vie čo chce mám postavenie drahé auto super plat a hlavne som tá ako sa povie stará škola. Zodpovedný starostlivý verný a hlavne vždy som bol ten o koho sa mohla oprieť... Teraz so mnou nekomunikuje a maximálne som dostal odpoveď že nevie čo chce... Teraz sedím premýšľam a snažím sa pochopiť čo sa mohlo stať... Chýba mi adoptívna dcéra chýba mi ona a hlavne nemám odvahu povedať to svojim deťom ktoré ju aj jej malú majú veľmi radi. Sedím a nechápem...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář